The Road

I have walked this road a thousand times.
I know every inch of it, every dark corner and yet...
It still have something that surprises me...
Maybe the fact, I always come back...
Or maybe i never actually left it...
Maybe all the good moments just keep making me forget,
that I´m still here...
And maybe this road is the only place,
I can call home...
But in the end of the day,
It´s you who makes me believe,
that once, i will find the end...
And right now,
It´s just your smile, that brings light to this forgotten place,
my beautiful stranger...

Posledný Súd

prechádzam sa údolím šedi,
údolím mŕtvych duší,
kde vrany krúžia nad zdochlinami obesencov,
a tichom sa šíri šialený krik hriešnikov,

nehynúca tma je všadeprítomná,
len tiene a záblesky spomienok,
posledný súd zasadá,
a moja čierna duša pomaly sadá na misky váh...

vidím diablov pohŕdavý úškľabok,
teraz sa rozhodne či mu pripadnem,
tajomstvá už nejestvujú,
len ja a on....

cítim ho v mojej mysli,
ako sa stáva mnou,
moja myseľ je jeho,
vie všetko...

do svetla sa vkráda tma,
odomyká moju trinástu komnatu,
našiel tú truhlicu pokladov,
a holduje na znovu otvorených jazvách...

vrany zrazu krúžia nado mnou...
čoraz nižšie...
ich škrekot ma trhá zvnútra,
len ja on...

misky váh sa naklonili,
počujem len trepot krídel,
hlodajú moje kosti,
kým jeho smiech mi drása uši...

je jeho...

Očistec vol. II

Ich neľudský rev je mojou baladou o vykúpení,
ich krvilačný pohľad prísľubom o znovuzrodení,
stojím tam... s kľúčikom v rukách...
kým moja myseľ je otupená v mukách...

Posledné zrnko piesku, na dno hodín pomaly dopadlo,
odraz v črepinách zrkadla, ktoré sa už takmer rozpadlo,
odraz pavučín spomienok...
upletených na pilieroch mojich myšlienok...

Táto cesta bola vyšliapaná mojimi bosými nohami,
skropená mojou krvou a mojimi slzami,
no aj tak znova na tomto mieste stojím,
kým oni čakajú, že ich smäd svojou slabosťou napojím...

Tá bolestná balada mi v ušiach doznieva,
kým sa trpká spleť pavučín pomaly rozplieta,
kľúčik na zem potichu dopadá...
medzi črepy rozbitého zrkadla...

Som to ja kto sa na nich so zúrivosťou vrhá...
som to ja kto ich na kusy trhá...
som to ja kto ich necháva skrvavených ležať v prachu...
som to ja kto sa prvýkrát nepoddal strachu...

Krv mustangov

Hľadím, ako zrnká piesku dopadajú z pod kopýt na zem, medzi svojich druhov. Spálené neúprosným žiarom slnka, ktoré práve končilo svoju dnešnú púť a sfarbilo svet svojím krvavým svitom.  Rozbúrené vlny nežne lámali jeho odraz, aby mohli hravo pohladiť tie zrnká piesku a znova sa vrátiť do tej neskrotnej masy. Spev morských vĺn rozprával príbehy o odvážlivcoch, ktorý ich chceli pokoriť, o tých, ktorý im vzdali hold, no aj o tých, ktorý si bláznivo mysleli že jeho hnevu uniknú. Lákali no hrozili zároveň, tým nádherným spevom, ktorý plnil vzduch a miesil sa s unaveným krikom kormoránov. 
A ja...  Ja som cválal naprieč tou krásou...
Cítil som, ako mnou prúdi rozbúrená krv mojich predkov. Ako ma poháňa, ako by chcela, aby som celé to more obišiel a mohol spolu s ním spievať tie príbehy. Utekal som... Neviem kam, neviem pred kým... Len som bežal... 
Cítil som ako ma vietor ženie vpred, akoby sa aj on chcel dotknúť nohami zeme, vbárať sa do piesku a cítiť mrazivé kvapky vody dopadať na svoje telo. Ja som zase márne dúfal že vzlietnem a namiesto neho sa budem hrať s morskou hladinou, že roztancujem koruny stromov...
Už viem, pred čím som utekal... Pred všetkým... Chcel som utiecť celému svetu, aby som sa nemusel báť, čo príde až táto chvíľa pominie... Potreboval som cítiť znova tú čistú esenciu života, ktorá naplní moje vnútro dokonalým šťastím... Preto som len bežal rýchlejšie a rýchlejšie... Možno som blázon... Ale som slobodný...

Labutia pieseň

Tvoj úsmev rozžaruje môj deň,
tvoja náruč mení ho v sen,
túto noc som ukradol len pre teba,
vkladám ju do rúk prekrásneho anjela,

skúpy mesiac za oblaky sa schoval,
tú hviezdnu oblohu len nám dvom nechal,
bude naším tanečným parketom,
pre všetkých ostatných zavretom,

tu ťa o náš tanec žiadam,
pri tebe ťažko tie slová v sebe hľadám,
tu nechám našu pieseň znieť,
nech nám aj dychvyrážajúca krása nočnej oblohy môže závidieť,

omamný pohyb dvoch súzniacich duší,
nežný trepot ich krídel nemé hviezdy hluší,
celý svet sa nám skláňa k nohám,
ďalšie ráno radšej ako papier zúfalo trhám,

tlkot tvojho srdca pri tom mojom znie,
rozkvitnuté kvety čerešní šepkajú moje vyznanie,
bosými nohami brázdime mliečnu dráhu,
kde žiadne ľudské hriechy nemajú váhu...

Moja náruč však prázdna je,
kým tie čerešne šepkajú moje vyznanie,
túžba privinúť si ju v tanci stále vo mne silnela,
naša labutia pieseň však už dávno doznela...

Vražda zo súcitu

Zbytočná, úbohá, bláznivá...
Ľudské srdce s plačom objíma,
na pleciach si nesie svoj kríž,
no jej obeta v skutočnosti neznamená nič...

je len jedným slovom vo verši,
princeznou, zavretou vo veži,
lákavou predstavou... Zbožným prianím...
Tým najhorším potrestaním.

Tak podaj mi ruku, spoločne sa vznesieme, 
vysoko do neba, na krídlach nádeje.
tam hore, vrazím ti nôž do chrbta s úsmevom,
budem počúvať tvoj sladký krik i s posledným vetra záchvevom...

Len ďalšia čiarka v cele ľudstva, 
len ďalšie premlčanie krutého zverstva,
si ten jediný liek na bláznivú myseľ,
tá jediná vec, ktorá nedáva zmysel...

Si tou prvou zastávkou na ceste šialenstva, 
a tou poslednou pred bránami zúfalstva,
preto svoju zbraň priložím ti k spánku,
zomri v pokoji...Dnes už nikto nepotrebuje lásku...

Monštrum

V diaľke počuť smutný ston zvonov,
osamelý krkavčí spev,
na mojej ceste domov,
stratil som svoj smer...

Moju dušu prepadol chlad, 
kým temná noc objíma moje telo,
môj starý, známy priateľ strach...
Ohlušujúce ticho mi v ušiach znelo...

Hľadel som mu priamo do očí,
do očí svojho monštra,
čakal som, až ku mne prikročí
a napije sa čerstvého strachu z môjho vnútra...

Môj najlepší priateľ, môj vrah,
najväčší samaritán a neznesiteľné bremeno,
bol som jeho hnevu na dosah, 
každé nadýchnutie neuveriteľne bolelo...

Zostal po ňom len ten šialený smiech,
ako som tam zrazu stál sám,
poznal predsa každý môj hriech...
Pred ním jediným sa neschovám...